vypracovanie podkladov

Ktorá povinná literatúra stojí za “to”?

By on 14. nov, 2015 in Nezaradené | 0 comments

back-to-school-932992_1920

Povinná literatúra je pojem, ktorý vo väčšine študentov, či už maturantov alebo tak všeobecne, vyvoláva hrôzu.

Áno, tituly a autori, zväčša ešte z predminulého storočia, mladým veľa nehovoria, napriek tomu by sme niektorým velikánom slovenskej literatúry predsa len mali dať šancu.

A nie iba kvôli zvládnutiu maturít či prijatiu na výšku.

Ktoré tituly teda stojí za to si prečítať a dajú nám viac, ako všetky zvyšné dohromady?

Mor ho!

Kto by nepoznal Chalupkovu báseň Mor ho?  Zrejme je to aj tým, že je súčasťou povinnej literatúry pri príprave na maturity, ale nepochybne aj svojím odvážnym, dodnes aktuálnym odkazom, ktorý priam zľudovel.

Nielen kvôli národnému povedomiu stojí za to prečítať si tento text, a máme na mysli báseň ako takú, nie iba nejaký „výcuc“ z internetu. Možno nebudete všetkému rozumieť, ale to podstatné istotne pochopíte.

So všetkým ostatným vám radi pomôžeme my, pri písaní bakalárky či inej práce, no isté základné vedomosti, aj z oblasti domácej literatúry, je fajn mať v hlave.

Kukučín, J.G. Tajovský alebo radšej Lasica?

Toho posledného menovaného asi väčšina z nás pozná, čo logicky uľahčuje čítanie jeho textov. Ako vieme, v kombinácii so Satinským boli obaja páni neprekonateľní, takže ich dielko „Soirée“ zrejme patrí k tomu obľúbenejšiemu stredoškolskému čítaniu.

No verte či nie, ani Kukučínov Keď báčik z Chochoľova umrie alebo Statky-zmätky od Tajovského nie sú na zahodenie. Ako malá pomôcka môžu poslúžiť televízne adaptácie týchto klasikov našej tvorby, hoci aj stará dobrá slovenská inscenácia je pre mnoho mladých dnes už nepozerateľná.

Čítať či nečítať?

Toje vskutku zložitá otázka.

Ani pokiaľ ide o inojazyčné povinné čítanie, kam spadá Hamlet od Shakespeara, Antigona od Sofokla, Remarque a Na západe nič nového, Kapitánova dcéra od ruského velikána Puškina a Salingerovo Kto chytá v žite nie sú diela, ktoré by sa vám v živote nezišli, aspoň pokiaľ ide o všeobecný prehľad. I keď sa nečítajú najľahšie.

Práve to je kameň úrazu, mnoho pedagógov i študentov sa sťažuje najmä na zastaranosť, respektíve neaktuálnosť mnohých povinných kníh, to, že im čoraz menej rozumieme a namiesto nich by sme si vedeli predstaviť niečo „čitateľnejšie“, je však dosť otázne, na základe akých kritérií by sa dané texty vyberali.

Možno je totiž ten najväčší odpor k povinnému čítaniu spätý najmä so slovíčkom „povinné“.

Alebo je problémom samotné čítanie?